K dnešku mám 69 priateľov vo veku 10-73 rokov. Úroky za 18 mesiacov členstva. Dokonca aj moja priateľka je môj priateľ. Zatiaľ posledným priateľom sa stala exkolegyňa z Írska. Na 99% sa už nikdy naživo neuvidíme, ale potvrdil som jej žiadosť kliknutím na „confirm“. Snaha o priateľstvo sa predsa neodmieta. A tak sme už priateľmi, na život a na smrť, na online a offline.
Podobne zrejme neuvidím ďalších asi 20 írskych duší, ale to nevadí. Sme predsa priateľmi. Navždy nimi ostaneme. Spája nás „nástenka“. Zdieľané fotoalbumy nezabité heslami. Aspoň je čo ohovárať pred ostatnými. To však môžem len pred mojimi priateľmi, ktorí nie sú priatelia týchto priateľov, o ktorých píšem.
Minule som zistil, že počet mojich priateľov na fejsbuku je štatisticky dosť podpriemerný. Že normálne je ich mať raz toľko a že ich môžem mať aj pol miliardy. A že je o našich priateľstvách aj akýsi film. Musím si ho pozrieť a hneď prediskutovať. Zistiť, kto zdieľa nielen fotky ale aj spoločné názory. Taký bude viac priateľovitý ako zvyšok. Za to mu napíšem veľa komentárov a ikonu „like“ uklikám na smrť. Ktovie, možno tak získam aj ďalších priateľov.
Odmietam však takých, ktorí ma sem-tam za priateľa chcú a nie sú priateľmi aspoň jedného z mojich priateľov. Priateľov niepriateľ je aj môj niepriateľ.
Mojím priateľom nie je, paradoxne, najlepší priateľ človeka. Najmä z technických príčin. Nevadí, mám riešenie. Vytvorím svojmu havovi vlastný profil. Fanúšikovsko, anonymne. Ako majú aj politici či celebrity. A hneď si ho pridám ako priateľa č. 70. Krôčik bližšie k vytúženému priemeru.
Škoda, že moji dvaja najlepší priatelia na fejsbuku nie sú. Denne derú v práci i doma zadok za počítačom a sociálnymi sieťami pohŕdajú. Nevideli sme sa od júla a chýbajú mi. Tí dvaja, nie siete. Je tu čas a šanca napraviť to a namiesto klikania si ísť štrngnúť pohárom vína. Ostatní priatelia sa asi budú hnevať, ale môj krátkodobý offline status iste pochopia a láskavo odpustia. Veď na to priatelia predsa sú.