U mňa k tomu pribudlo aj miesto. Aké? Kdekoľvek. Keď som študoval na VŠ, každý mal svoju obľúbenú lavičku, na ktorej sa 3 sekundy pred skúškou márne snažil naučiť aspoň 8 škrabopisne napísaných/opísaných „á-štvoriek“.
Každý sedel na svojom mieste v lavici na škole (na základnej a strednej sme len ťažko niesli zmeny v podaní triednej, ktorá mala dar skombinovať najnemožnejšie dvojice). Máme radi svoje šálky, papuče na domácke lavírovanie sa...
Škoda len, že keď sa na niektoré miesto posadím dvakrát po sebe, je z toho dogma. Toto je môj pľac a môj vesmír.
Prečo to píšem? Lebo som zasa pravdepodobne narušil zasadací poriadok. Najmä v kostole. Som kresťan, chodím na sv. omše po nedeliach a sviatkoch a mám fajn pocit z dobrej kázne (ak taká je) a aj z toho, že v nedeľu si privstanem a idem sa duševne oblažiť. Do kostola. Sadnúť si, keď a kde je voľné. Samozrejme, dám prednosť starším. Pokiaľ mi nejaká osoba nepovie, že toto je miesto pani XY...niekedy sú aj tie zamračené pohľady dosť presvedčivé. Deje sa najmä v kostoloch, do ktorých prvýkrát zavítate. A zaraziť vie aj to, že v malej obci, kde každý pozná každého sa človek dočká šomrania, ako zavadziam, keď si niekam sadnem na pár minút.
Nebudem spomínať autobus, cestoval som ním do školy takmer 10 rokov. Priznávam, mal som na ňom „svoje“ miesto. Druhá rada sedadiel vpravo vo smeru jazdy, tie vyvýšené nad blatníkom prednej nápravy. Ale začal som chodiť do práce firemným autobusom. Pri panenskej ceste tam si sadnem za šoféra, nech vidím trasu. Nastúpila sitá pani a vyjadrila sa, aspoňže nahlas, priamo a otvorene, že tu nemôžem sedieť. Dôvod som pochopil neskôr, má tam „fleka“. Meno na operadle vyšité nemala, ale á nevraživosť bola cítiť. Nováčik narušil zvykovú hegemóniuJ
Už mám svoje miesto, a to som nenarušil tradíciou zostavený planagram. Pri vstupe do autobusu či kostola alebo iných útvarov s uzavretou mikrospoločnosťou si už dávam pozor. A hľadám si v nej miesto.