Ak budeme citovať z autorovej záverečnej poznámky, Kontakt: Záhuba prichádza z nebies je podľa jeho slov brakovým čítaním a tým by sme to tu mohli ukončiť. No neskočme na lacné pózy, knižka si prečítanie i recenziu zaslúži.
Po Krajine kanibalov som sledoval autorovu masívnu FB-ovú kampaň na jeho v poradí tretie dielo. Bol som zvedavý, kam a či vôbec sa môj univerzitný súputník tvorivo pohol. Nebudem však porovnávať. V ponuke je úplne odlišný setting, žiadne Peru, to skôr obyvatelia západoslovenského kraja si nájdu veľa známeho. Žánrovo ide o sci-fi, presnejšie alien survival s prvkami hororu. Dobré sci-fi je také, ktorému dokážete uveriť, a to spočiatku ide bez problémov. Autor totiž veľa čerpá priamo zo svojho života a okruhu známych. Ale pekne po poriadku.
Privíta vás ťažká, dusivá atmosféra búrky a udalostí, skutočne bravúrne popísané, až som sa čudoval, ako výrazne sa autor odklonil od svojho štýlu. No intro skončí rýchlo a nastupuje Pochove typické uvoľnené rozprávačstvo.
Sledujeme partiu troch post-tridsiatnikov. Sú konfrontovaní realitou života, pribúdajú kilá, vrásky, povinnosti, spermie miesto šedej kôry... Preto nostalgicky spomínajú na bezstarostnosť vysokoškolských štúdií, a tak si raz za rok v rámci prevencie krízy stredného veku idú niekam povyraziť. Cestou na chatu sa postupne dajú dokopy s mladuchami (alternatívne prdítko, cintľavá depkáčka a polotučná hanblivka), pričom v očakávaní sexuálnych orgií úspešne ignorujú pribúdajúce varovné znamenia. Vykreslenie postáv je veľmi dobré, spoznáme ich pozadie, detstvo, dokonca pribudli aj dlhšie vnútorné monológy, tu nastal výrazný posun oproti Kanibalom. Zároveň kvitujem vnútorný vývin postáv pod tlakom neskorších udalostí (prezradím, že z prdítka sa stane prekvapivo rezistentná laboratórna myš). Za zmienku stojí popis cesty vlakom, kedy je cítiť autorove bohaté skúsenosti s týmto spôsobom cestovania. Pôsobí to ako slušný road trip (presnejšie rail trip) a byť Pochom, uvažoval by som tému do budúcna rozvinúť na celú knihu. Keďže jeden z charakterov je založený priamo na autorovi, nájdeme tu dokonca narážky na jeho vlastnú tvorbu i spisovateľské príbuzenstvo. A na margo názvu knihy, jej prvá časť je hlavne o telesnom kontakte našich hlavných hrdinov.
Iná forma kontaktu sa prejaví až v druhej polovici. Ako v riadnom sci-fi k nám totižto prileteli mimozemšťania a zároveň autor plynule prechádza do dynamického rozprávania, aby zdôraznil akciu nahustenú do pár dejových hodín. Sklamalo niekoľko vecí. Predvojom ufóncov je tvinpíksová sova ako symbol zla. Prečo to nemôže byť niečo iné? Nevinná lastovička? Alebo oživený Macko Uško pohodený kdekoľvek v deji? Ani so samotnými mimozemšťanmi si Pocha nedal veľa námahy, použil štandardný otrepaný model Roswell 1947 - ibaže obdarenejší v rozkroku. Ruky hore, kto by sa viac nedesil ufóncami zmutovaného suseda, ktorý by sa zaslintaný chtíčom rútil na vás zakopávajúc o svoj bimbas? Skrýva sa vari za týmto kopírovaním nedostatok inšpirácie? Vesmírni obyvatelia sú v podstate partiou zvedavých homosexuálnych biológov, ktorí si na Zem prišli robiť svoju prácu. Problémom je, že ich metodiku výskumu by za romantickú označil iba silne masochisticky založený pár. To sa našim ľudským protagonistom prirodzene nepáči, ale zmôžete niečo proti hi-tech rase? Nechám na čitateľa, aby sa to dozvedel sám.
V akčnej trýzni nabitej poslednej tretine knižky sa autor akoby jedným dychom snažil vydať všetku energiu zo seba. Je tu zdanlivo menej násilia, ale pútavejšieho. Niet núdza o zvraty. Prečo nás však ufónci najprv hypnotizujú zvukmi, aké vydáva zvracajúci notorik, aby potom plynule prešli na ľúbozvučnú slovenčinu?
Knižka je to teda v rámci žánru pútavá, ide o solídne a poctivé Béčko, ale nie v zmysle braku. Autorovi kvitujem, že sa ani teraz neorientuje na mainstream a aj takýmito dielami oživuje náš literárny fond. Vo výsledku to vôbec nie je kniha pre masy, no cieľovému publiku sa iste bude páčiť. Verím, že Pocha bude ešte tvorivo stúpať a aj pri zachovaní svojho štýlu zaujme ešte viac čitateľov.