Na povale

Autor: Pavol Horňák | 9.2.2018 o 21:30 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  539x

Zdanlivo zbytočná. Nevarí sa v nej, neumýva, nespí, no má svoje čaro. Ako láskavý spovedník vecí prijíma staré, nepotrebné, zavadzajúce... taká je povala.

U starých rodičov sa povala ťahala do  „L“ ponad celý dom. Viedli na ňu široké vŕzgajúce drevené schody a plafónové dvere také ťažké, že im k otvoreniu muselo dopomáhať závažie na kladke. Chodieval som tam s bázňou, strachom a vždy tajne. Bola prevoňaná kopami kukurice a zrna, ktoré sa mi naberalo do topánok. Do hlavy mi udierali visiace vrkoče cesnaku. V rohu bol opretý rám bicykla o nábytok z neviemakého storočia. Pri ňom staré matrace a desiatky iných vecí, ktoré bolo vždy hospodáriacim starkým ľúto vyhodiť. Tomuto dobrodružnému svetu vládla jedna žiarovka a vytvárala tajomné zákutia, kde na mňa striehli pasce na myši. Vždy som sa bál, že sa do jednej chytím. Neskôr som  zistil ako a ktorú škridľu odsunúť tak, aby nezletela zo strechy. Vznikol obdĺžnikový stĺp svetla plný tancujúceho prachu. Cez otvor som mohol nerušene pozorovať dianie na dvore, ulici, a hlavne susedove dcéry. Potom sa ozval krik. To ma obyčajne dedko hnal zo sveta staršieho ako on sám. Babka na povalu nechodila rada. Myslel som si, že ju boleli nohy, ale asi ju skôr boleli niektoré zaprášené spomienky.

Naši postavili dom. Ako diktovala doba, bola to komunisticky moderná kocka s rovnou strechou. Povaly sa akosi nenosili. Možno sa režimu spodobovali s povaľačstvom. Na strechu mám len dve spomienky – montáž vtedy ikonického satelitu na komín a lepenie novej ipy. Výhľad bol neporovnateľne lepší, ale už sa nedalo nepozorovane pozorovať.

Aj teraz máme povalu. Podľa malej je tam bubo a podľa ženy bordel. Chodím tam už bez bázne či strachu a iba dvakrát ročne, vziať a zaniesť vianočné ozdoby. Cez malé okno umiestnené vyše hlavy vidím iba oblohu. Ako linka definuje kuchyňu, moje prinesené veci definujú našu povalu. Zastavím sa pri nich, zotriem ročný nános prachu zo škatúľ i spomienok. Aha, modrá šálka zo zápisu na vysokú, bola vtedy pre mňa viac ako index. Zošity plné básní zo stredoškolských čias, písané po polnociach pri vonných tyčinkách a zelenom čaji. Môj prvý „román“, smiešne a naivné sci-fi načarbané u spolužiaka na základnej počas letných prázdnin. Písací stroj – ubolené netrénované malíčky mi asi navždy vzali chuť učiť sa strojopis. DVDčka, CDčka i diskety z čias, keď som bol priam závislý na PC. Zošity, knihy, dopisy. Úlomok z „triednej vázy“ symbolicky rozbitej na stužkovej. A množstvo ďalších úlomkov z udalostí, ktoré mi poskladali život. Povala je ako stroj času. Samé spomienky, pripomienky ale aj upomienky odložené medzi trámami strechy. Vysoko v dome a hlboko v srdci.

Schádzam po schodoch a ide sa mi ľahko. A nie je to kvôli gravitácii.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Nezostali jej žiadne slzy. Herečka z filmu o Breivikovi chcela len jedno - skončiť

V Berlíne mal premiéru film o nórskej tragédii, pre SME o tom hovorila hlavná hrdinka.

ŠPORT

Verejné korčuľovanie je preč. Čo spravil Ramsay s reprezentáciou?

Slováci našli systém, disciplínu nie.

EKONOMIKA

Evita doplatila na krach Belimexu, trh sa odvtedy vôbec nezmenil

Problémy mala už pred krachom.


Už ste čítali?