Krpec si bezstarostne hopká po ulici od brány k bráne, oslovuje zvery. Havovci a mice stále nie a nie odzdraviť, hoci už neutekajú, no líškajú sa ako starí známi. Malá neustále vymýšľa, pobehuje a na napomenutia trucuje vo svojej detskej zanovitosti. Prežúvam banán pôvodne určený jej a premýšľam, či ju po septembrovom nástupe dajú v škôlke do laty a zaplátajú diery rodičovskej výchovy. Asi nie.
Ihrisko je neďaleko. Z diaľky badám, že je tam dnes živo. Ako sa blížim, rozpoznávam zomknutý hlúčik mamičiek, ktoré si kedysi u mňa svojím brúsením po dedine a kilometrovým nábehom vyslúžili prezývku kočíkové komando. Malá spozornie tiež, vidí svojich budúcich škôlkárskych parťákov.
Hneď po príchode vycítim náhle vztýčenú spoločenskú bariéru. Prerušia rozhovory a obzerajú si ma dôslednejšie ako letisková kontrola vybičovaná správami o atentátoch. V očiach otázky... Čo tu ten robí? Čo nie je v robote? Čo má nočnú? Čo matka nestíha ísť s malou von? Na dedine každý o vás všetko vie, a čo nevie, sa dozvie tak, že vie viac ako vy. Je mi hneď jasné, že sem nepatrím. Ani neladím s ich uniformou – členky tejto špeciálnej komunity sú až nápadne podobne oblečené. Určite zdieľajú rovnaké, mne neznáme trendy. Alebo proste obkukávajú jedna od druhej.
Zafúka.“Neská to neni moc bejby frendli počasí,“ zahlási jedna. Netuším, o čom je reč, žiadne bejby na ihrisku nevidím. Vytiahnem kúsok čokolády pre malú a hneď je pri mne hlúčik patriaci komandu. Aj by som detváky ponúkol, ale pri pohľade na pohľady matiek si pripadám ako drogový díler. Nechám dcérku hrať sa bez sladkého a sadnem si obďaleč. Dostávajú sa ku mne útržky dialógov. Točia sa okolo detí, varenia, nakupovania, prania. Dozvedám sa tiež, že nejaká Kata je teraz väčšia ako pred pôrodom. Že ten Janin sa stále pocikáva. V Lídli je zasa akcia na detské veci. Ako veľa povinností majú. K slovu sa dostane aj rosnička: „Nevím jak vy, ja dám decko mužovi, povím mu čo varit a idem, kozmetička, kaderníčka, povyprávat sa a oddýchnut.“ Ostatné uznanlivo prikyvujú nad touto organizáciou domácnosti.
Nepočul som kostolné zvony ani obecnú sirénu, no všetky si zrazu ako na povel sadli, prehodili nohu cez nohu a vytiahli príživu. Prevažne vo forme obložených chlebov. Núkajú ratolesti a pritom pozorne sledujú, s čím sa vytiahnem ja. Chlieb mám, šunku a maslo tiež, ibaže každé osve a doma v kuchyni. Zahanbene beriem malú za ruku a ideme na kolotoč. Čoskoro sa k nám dovalí hlúčik detí povzbudzovaných matkami, aby sa šli s malou hrať. No nám dvom je už čas ísť na obed. Opúšťam túto milú spoločnosť, odprevádzajú ma podozrievavé, skúmavé pohľady. Nabudúce sem radšej vezmem nejaké prískočné.
