reklama

Zo života trojročnej

Nie je ľahké mať tri roky, ale veľkí si to nedajú vysvetliť. Počúvajú len seba a vôbec, život pred škôlkou nie je med lízať. Teda asi, lebo ja medík veľmi nepapám.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Rodičia sa na mňa sťažujú, ale čo ja? Aj ja chcem. Taká mamina, to je človek bez fantázie. Chce, aby som ovládala všetky farby a sama pozná len dve – ružovú a bielu. Mám samé ružovobiele šaty, topánky, sponky. Ale zasa aj iné farby, keď ružovú a bielu v obchode nemajú. Obchody nemám rada, všetko si musím skúšať a vždy mi kúpia to, čo sa mi najmenej páči. A vždy sme viac v obchode ako v detskom kútiku. Mamina je aj nepraktická. Stále mám podľa nej nosiť šaty. Ako princezná. Ale ja nechcem byť princezná. Ešte som nevidela princezné na šmykľavkách a hojdačkách a trampolínach a pieskoviskách. Lebo by si ušpinili šaty. Prečo nemôžem mať častejšie tenisky a tričko a legíny?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tatino má niekedy radšej mobil ako mňa. Sem-tam ma natočí, nafotí, pózujem rada. A potom ťuká a ťuká. Ani ma nepočuje, keď chcem ísť cikať. A ja viem už ísť aj sama. No viem. Ja chcem všetko už robiť sama. Aj tak mi stále hovoria, aká som už veľká, aj tak ma berú na ruky, pomáhajú mi, umývajú zuby, tvár... A že potom revem. Tvária sa, že nepočujú. Tak revem ešte viac a často to pomáha.

Celkovo sú veľkí čudní. Raz hovoria tak a potom inak. Nemôžem jesť jedlo rukami ale keď idem jesť lentilky lyžičkou, hnevajú sa tiež. Vždy vlastne musím ísť jesť práve vtedy, keď sa najlepšie hrám. Preto robím revy. Mám veľa dobrých hračiek, ale veľkí majú lepšie. Príbory, hrnce, utierky, taniere, tĺčiky na mäso. Majú aj veľa múky a ryže na presýpanie. Potom si to nikdy neupracú ale povysávajú. No ja si musím po sebe upratovať. Stále neviem, prečo mám mať plyšáky v skrini a nie na stole a koberci. Takto sú bližšie a nezabudnem na ne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poobede musím chodiť spať a rodičia nie. No niekedy tatino pri mne zaspí skôr ako ja. Pred spaním si veľa čítame a už viem viac slov ako dospelí. Tí vedia iba slová na ne - nesmieš, neskáč, nebehaj, nevymýšľaj. Ale býva sa s nimi dobre. Len dom máme taký strašidelný. Keď som zlá, zrazu je všade samý bubo a čert, ale ešte som ich nikdy nevidela. Musím asi viac neposlúchať, možno sa potom ukážu. Teraz len čakám, kedy konečne pôjdem do škôlky. Hovoria mi, že je tam veľmi dobre. Už sa teším, možno tam aj ostanem bývať. Vraj sú tam deti ako ja. Aj na ne sa teším. Možno mi konečne poradia, ako si poradiť s rodičmi. 

Pavol Horňák

Pavol Horňák

Bloger 
  • Počet článkov:  59
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Bloger sa narodil v Nitre (*1981) kde o 23 rokov neskôr vyštudoval anglický jazyk+literatúru v kombinácii so žurnalistikou. Vždy vedel čo chce a nikdy sa mu k tomu nechcelo, tak vedie rôznorodý život. V písaní vyznáva "slovný fitnes". Aktuálne je hlavne otec a manžel. Zoznam autorových rubrík:  rozprávkyvšemožnépoviedkypoézia

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu