Spolu s ďalšími nefajčiarmi sme hneď zdieľali nadšenie nad tým, ako okolo košov na špaky bude menej špakov, menej smradu pri chodníku do práce a celkovo, spoločenské emisie pôjdu dole a kultúra národa porastie. Aj o euro im mohli, padali revolučné návrhy.
Potom sa kapitálny, pardon, kapitánsky nepriateľ inteligencie nechal počuť, že nič také nebude a schladil vášne. Nejakým zázrakom si uvedomil, že voličov takto neofajčia.
Kolegovia sa vrátili z fajčiarky, nasadili žuvačky a poďho do debaty. Vyrukovali s ich klasickým príbehom o dvoch kamarátoch na lavičke v meste. Jeden si užíval cigaretku a druhý mu vraví: „Keby si nefajčil, mal by si pomaly na dom“. A ten druhý vybafne dym a odpovedá: „Ty nefajčíš a dom tiež nemáš“.
Ono ten príbeh nepriamo reflektuje aj našu scénu s hospodárením. Účel svedčí prostriedky, sľúbili sme vyrovnaný rozpočet, tak nejak ho musíme vyrovnať. A že na starobu potom fajčiari zaťažujú zdravotný systém a niečo stoja, tak nech si takto medzi šlukmi zaplatia liečbu. Cítil som sa zle. Nepijem, nefajčím, dane teda ťahám do mínusu, som nepriateľ štátnej kasy. A už chápem, prečo sa v starobne na mňa zdravotná poisťovňa pravdepodobne vyprdne.
Zvýšenie by iste nalialo dosť eur do rozpočtu. Len niektorí by možno cigarety obmedzili, prešli na elektroniku, výnimočne by prestali fajčiť úplne. Zdaňovanie nezdravého životného štýlu mi nie je proti srsti, ale prečo tým naprávať finančnú negramotnosť ministerstva? Navyše sa ani euro z toho určite nepoužije napr. na osvetu pre fajčiarov. Alebo na dotovanie pravidelne zdražujúceho sa ovocia a zeleniny. Či sa štát bojí, že nás neskôr bude hospitalizovať pre závislosť na leče?