reklama

Zima a sneh v rozprávke #4/5 - O deravom hrnci

Ako každý rok, aj túto zimu sa všetky deti zo školy dohodli, že si urobia súťaž v stavaní snehuliakov. Hneď za dedinou bolo obrovské pole, na ktorom o sneh nebola nikdy núdza.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

No, ako sa to povie. Snehová nádielka nebola tento rok veľmi bohatá. Veľké deti sa preto rýchlo predbehli a postavili nádherných snehuliakov. Čoskoro po nich na poli zostali iba zvyšky snehu. Menšie deti sa však nechceli len tak vzdať a ugúľali aspoň aké-také snehové gule. Jedna vyzerala skôr ako kocka, druhá bola celá špinavá a zo snehuliačej hlavy dokonca hneď kúsok odpadol. A hotový snehuliak bol ledva vyšší ako deti, ktoré ho postavili. Bol to určite ten najškaredší snehuliak, aký kedy na tom poli stál. Navyše nemal ani poriadne gombíky či nos. Deti však našli na konci poľa pohodený deravý hrniec a ten mu dali na hlavu. Mali obrovskú radosť a tešili sa celou cestou domov. Podľa nich to bol najkrajší snehuliak na svete.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úbohý snehuliak si to však vôbec nemyslel. Len čo deti odišli, pomaly sa zotmelo a tí krásni snehuliaci sa mu začali spoločne posmievať: „Ako to vyzeráš? A to čudo deravé na hlave...veď ani tú hlavu nemáš guľatú! Ty vlastne nie si snehuliak, len kopa snehu, ktorá sa za chvíľu rozpadne. Taký škaredý si, len robíš hanbu nám, veľkým a krásnym snehuliakom!“

Chudáčik, veľmi zle sa mu počúval tento výsmech. Začal potichu plakať a čoskoro mu z očí padali na zem drobné cencúle. „Pozor s tými cencúľmi, skoro ma zasypali!“ ozvalo sa zapišťanie. Snehuliak sa pozrel pred seba a tam stála malá poľná myška. Zvedavo hľadela na snehuliaka a v splne Mesiaca jej svietili malé čierne očká. „A prečo vlastne plačeš?“ spýtala sa zvedavo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Lebo som malý a škaredý“, fňukal snehuliak, „nemám ani nos a mám deravý hrniec na hlave. Veľmi sa hanbím“. „Ukáž, pozriem sa,“ navrhla myška a rýchlo vyliezla po snehuliakovi na jeho hlavu. „To je ale skvelý hrniec“, povedala a cez dieru vošla dnu. „Trochu je tu chladno z tvojej hlavy, no tá diera je úplne maličká. Vôbec tu nefúka. Nebude ti vadiť, keď sa tu ubytujem?“

Snehuliak sa potešil, že bude mať spoločnosť. Myška odbehla do poľa a odniekiaľ priniesla raz suché steblá trávy, potom úlomky z kríkov. Všetko začala opatrne nosiť cez tú dieru do hrnca rovno na hlavu snehuliaka. Jej usilovná práca, behanie po poli a lomoz halúzok prebudili sýkorku. Celá prekvapená zletela zo stromu rovno na ten deravý hrniec.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Čo to robíš, myška?“ spýtala sa začudovane. Ešte nikdy nevidela poľnú myš loziť len tak po snehuliakovi. „Robím si tu príbytok,“ odvetila myška. „Pozri, hlavu zakryjem halúzkami, aby ma nechladila a hrniec má ochráni pred vetrom. Bude mi tu teplo, útulne a cez dieru sa môžem pozerať na hviezdy.“

„To je úžasný nápad!“ zvolala sýkorka, „môžem sa pridať a pomôcť ti? Tam na strome fúka až mi perie šuchoce a som už celá premrznutá“. Myška mala radosť, že bude mať takto príbytok rýchlejšie hotový a dokonca aj spoločnosť. Tak sa obe zvieratká pustili do práce. A onedlho spod hrnca vytŕčali trávy, halúzky a kúsky listov. Vyzeralo to, akoby snehuliakovi vyrastali na hlave vlasy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď to dokončili, ľahli si spolu do výstelky v hrnci. Za chvíľku im tam bolo tak teplo, že zabudli na zimu vonku. Po práci si trochu zdriemli a potom sa od dobrej nálady pustila sýkorka do spevu. Spievala tak dlho a krásne, že si zvieratká nevšimli, ako skončila noc a nastalo ráno.

Deti sa prišli pozrieť na svojich snehuliakov a dohodnúť sa, ktorý je tento rok najlepší, pretože to včera nestihli. No po príchode na pole zaraz všetky onemeli od úžasu... Veď najškaredšiemu snehuliakovi cez nos narástli vlasy a dokonca ho počujú spievať! Žeby najmenšie deti dokázali postaviť zázračného snehuliaka? To sa ešte nikomu predtým nepodarilo. O myške a sýkorke totiž vôbec nevedeli. Samozrejme, snehuliak bol okamžite vyhlásený za najlepšieho snehuliaka tejto zimy.

V hrncovom príbytku sa u sýkorky a myšky odvtedy vystriedalo veľa zvieracích návštev. Celú zimu bolo zvieratkám i snehuliakovi veselo. A ostatní snehuliaci len ticho závideli, lebo hoci boli krásne, nikto si ich viac nevšímal.

Pavol Horňák

Pavol Horňák

Bloger 
  • Počet článkov:  59
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Bloger sa narodil v Nitre (*1981) kde o 23 rokov neskôr vyštudoval anglický jazyk+literatúru v kombinácii so žurnalistikou. Vždy vedel čo chce a nikdy sa mu k tomu nechcelo, tak vedie rôznorodý život. V písaní vyznáva "slovný fitnes". Aktuálne je hlavne otec a manžel. Zoznam autorových rubrík:  rozprávkyvšemožnépoviedkypoézia

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu