Viezli sa mlčky. Súd rozhodol ako rozhodol. Cesta ubiehala pomaly, no Peter mal pocit, že priam letia. So zatvorenými očami sa na chvíľu vrátil do svojej izby, na svoj koberec plný farebných machúľ. Vyzeral, akoby sa na ňom rozliali všetky farby z obchodu. Mama ho od jeho výberu odhovárala, ale Petra zvláštnym spôsobom priťahoval. A vo chvíľach akou je táto, aj upokojoval. Tapeta na stene za posteľou bola menej divoká, no na farby rovnako bohatá. Iba nábytok bol biely. Aj tak Petrova izba vyzerala ako karneval fabičiek, voskoviek a temperiek, ktorých mal vždy plné zásuvky.
Otvoril oči. Prechádzali dedinou, ktorej meno si nikdy nevedel zapamätať. Na jej konci viedla cesta lemovaná poľom. Bolo celé žlté od kvitnúcej repky. A nad ňou obloha, sem-tam biely oblak. Peter stiahol okno. Mama to nemala rada, no tentokrát mlčala. Oči upierala na sivú cestu a rovnako ako jej syn, aj ona chcela mať tento víkend už za sebou. Vystrčil ruku. Nápor vetra ju stlačil dozadu a príjemne chladil. Nešli rýchlo, dalo sa to vydržať. Peter roztiahol prsty. Sledoval, ako sa ponorili do belasej hmoty oblohy kúsok nad horizontom a vryli do nej päť brázd. Do prvej sa vliali oblaky a brázda obelela. Petra biela upokojovala. Slnko sa nedalo zahanbiť a presvietilo druhú brázdu žiarivou žltou. Bola plná energie a nádeje. Zafúkal vietor. Lupene vlčieho maku rastúceho popri ceste sa vzniesli a ponáhľali zafarbiť Petrov výtvor. Červená farba pulzovala na nebi. Do predposlednej brázdy sa nasťahovali lastovičky. Čiernomodrý kŕdeľ sa v letnom svite trblietal radosťou zo slobody.
Chlapcove oči žiarili ako dve slnká a pršali z nich slzy. Odrážala sa v nich strieborná farba rannej rosy, ktorá tiekla z poslednej brázdy. Peter stiahol ruku do auta a nebo sa zacelilo od farebných rýh. Mama bez slova otočila auto.