Misia: Ukočíkuj to

Autor: Pavol Horňák | 15.11.2020 o 18:00 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  329x

Štandardne, ako v každej rodine. Pani Matka napojí, prebalí, oblečie, zahalí, uloží, uprace, pripraví, vystrojí. Mr Otec s výrazom absolútneho prehľadu pána tvorstva príde na hotové a spokojne vykročí do ulíc.

So širokým úsmevom tlačím kočík. Podvozok, optimálne vyjazdený po prvom dieťati, mäkko pruží, dofúkané pneumatiky držia stopu. Topografické znalosti terénu mi môže závidieť nejeden geodet. Presne viem, kde sa nachádzajú asfaltové hrby uspávajúce, hrby upokojujúce, ale aj udržiavacia rovina. Vedomosti pomohli, potomok zaspal. Letmý pohľad na hodinky, zaslanie časového údaju domácej, konečne oddychujúcej centrále, a hurá na okružnú jazdu. No aj táto aktivita, zdanlivo bezpečná, veľmi ekologická a pre niektorých roztomilá, má svoje pravidlá. 

Prvé - chodníky sú tabu. Úzke, zasahujú do nich rastlinné okrasy všakovakého druhu. Sú plné deciek na bicykloch a rozložitých dôchodcov s nákupnými taškami.  A kým nevymyslia Slovenskú správu chodníkov, budú v takom stave akom sú. Najhoršie - vedľa chodníkov sú dvory. Dvory, to sú psy. Psy sa delia na štekajúce, teda detibudacie, a tie ostatné, ktoré sú zväčša pokojné, kým ich štekajúci kolegovia nevyprovokujú.

Druhé - pozor na organizované skupiny. Skladajú sa so žien a detí, prípadne žien s kočíkmi. Deti i kočíky sú v tom nevinne, ženy sú zasa v tom, že ich niečo hlbšie s vami spája. Buď sa poznajú s manželkou, buď sú ich deti spolužiakmi so starším potomkom, alebo jednoducho trpia poruchou kontrolovať obsah druhých kočíkov. Zväčša sa zgrupujú na rovnakých miestach a presúvajú sa pomaly, takže sa dá včas reagovať.  Preto mám vždy po ruke slúchadlá. Je vhodné pustiť si aj reálne nejakú hudbu a nahlas si pohmkávať. Strhnem sa, lebo mi do uší udrú zvuky zvierat alebo ťažký detský pop, ktorým som ráno zabával detváky a nechal ho zapauzovaný. Hlavne náhle nezmeniť smer, nezastavovať, zachovať chladnú hlavu a organizovanú skupinu pozdraviť jej kývnutím. Osamelí páni s kočíkmi sa zdravia klasicky, veľavravným pohľadom plným citu a porozumenia.

Pravidlo posledné - nájsť si oázu pokoja. Často ide o miesto niekde na periférii obce a civilizácie, lavičku niekde v úzadí parku, ktorá pamätá Napoleona, alebo jednoducho nenápadná slepá ulička, o ktorej ani starosta nevie. Na chvíľu sa zastaviť, posadiť, zavrieť oči, nadýchnuť sa a oslobodiť od každodenných povinností. Aspoň do momentu, kým nejaký vedcami neobjavený biosenzor krpca neupozorní, že ste sa prestali hýbať, a začne sa teda nebezpečne mrviť. Toto sú momenty, kedy Vám odrazu začne byť zima na ruky, uši, telo. Nežná polovička síce dieťa vystrojila, no vás nie. Je čas vrátiť sa domov.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Vybrané postavy slovenského covidového betlehema (píše Michal Havran)

Všetci vieme, že situácia je náročná.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Zoja a súmrak sovietskeho mýtu o Veľkej vlasteneckej

Pohodlné pravdy o druhej svetovej vojne sa začínajú rozpadávať aj v Rusku.


Už ste čítali?