Miesto snehu teda ako trest padali na ľudí vločky zmiešané s kvapkami dažďa. Na jednom mieste oblohy sa stretli veľmi husté čierne búrkové mraky. Zrazili sa so sebou a v tom hneve z nich vypadol ohromný lejak. Kvapky sa husto liali na zem a ľudia v uliciach sa vystrašení bežali rýchlo niekam skryť. Potom už v suchu nadávali na škaredé zimné počasie, a pritom nevedeli, že si ho privodili sami.
Až k večeru sa počasie konečne upokojilo. Ochladilo sa. Mraky sa unavili a rozdelili. Z ich posledného dotyku vznikla malá vločka snehu, a tá pomaly začala padať na zem. Nebola pekná biela, ako zvyknú byť ostatné vločky, pretože bola z búrkových mrakov. Bola čiernosivobiela.
„Počkajte na mňa!” kričala za poslednými kvapkami dažďa, ktoré ešte okolo nej leteli dolu. Ale kdeže tie... Ponáhľali sa padnúť na zem. Kvapky dažďa nechcú mať s vločkami nikdy nič spoločné. Už ste niekedy videli, aby dážď nasnežil? Malá ľahká vločka sa pomaly vznášala vo vzduchu, akoby sa jej nechcelo dopadnúť na vodou zaliatu zem. Pofukoval slabý vetrík, hral sa s ňou vo vzduchu a povieval ju sem a tam. Bol zvedavý, pretože takú vločku ešte nevidel. Raz ju nechal padať dolu, potom ju vyfúkol do výšok k oblohe, kde ju stretli vločky-kamarátky z iných oblakov.
„Ty si ale škaredá vločka,” smiali sa jej, „prečo nie si veľká a biela ako my? Ešteže si len jedna. Kto by mal radosť z čiernosivobieleho snehu? A ako by len vyzerali takí snehuliaci?”
Nešťastná vločka pomaly letela vzduchom a dopadla na pole, na ktorom sa hašterili vrany. Napriek kriku počuli v brázde vločkin plač. „Čo sa ti stalo?” spýtali sa. „Nie som snehovobiela, nepatrím do snehu,” smútila vločka. “Čo mám robiť? Neostáva mi nič iné, iba sa roztopiť.”
Z kŕdľa vystúpila stará múdra vrana, ktorá už prežila veľa zím. „To určite nie. Každá vločka má na zemi svoje miesto. Môžeme skúsiť u ľudí, či ti nevedia poradiť. Sú medzi nimi starší a múdrejší ako medzi nami, vranami.”
Jedna z vrán vzala vločku na chrbát a s ostatnými sa vzniesli k oblohe. Onedlho pristáli na mohutnom gaštane vyrastajúcom pri kostole. Vločka s úžasom pozorovala zástup ľudí, ktorý vchádzal do kostola na polnočnú omšu. Na veži zazneli zvony. Vrany sa vyľakali a rozpŕchli sa. Vločka zletela z odlietajúceho vtáka a cez malý otvor v streche sa dostala do kostola. Prekvapená sledovala dav ľudí, ktorí oslavne spievali. Všade svietili sviečky a ich svetlo sa odrážalo vo vločke a vločka celá žiarila. Sila spevu a svetla ju pozdvihli cez kostolnú vežu okolo dunivého zvona zasa von, do tmy. Vločka posmutnela. Ten moment plný svetla bol najkrajším v jej krátkom vločkovom živote. Už nechcela byť súčasťou snehu. Chcela svietiť ako sviečky v kostole, ako oči ľudí, ktorí spievali modlitbu zrodenia.
Odniekiaľ privial známy vetrík. Tentoraz sa s vločkou nepohrával, ale ju jemne nadvihol a fúkol smerom k námestiu. Tam stál síce osamotený, ale nádherne ozdobený a vysvietený vianočný stromček. Na jeho vrchole sa týčila veľká hviezda, ktorá však bola zhasnutá. Vločka pristála priamo na nej. Odtiaľ videla, ako ľudia vychádzajú z kostola a schádzajú sa na námestí. Bolo počuť vravu a smiech detí. Čoskoro však všetko utíchlo a niekto zažal hviezdu. Rozsvietila sa tým najžiarivejším svetlom, aké mesto kedy videlo. Svetlo presvietilo aj vločku. Bola teraz dokonale biela. Od samotného šťastia sa rozplynula na tisíce kúskov, ktoré lúče svetla hviezdy zaniesli do sŕdc okolostojacich ľudí. Hriali tam a v očiach ľudí bolo vidieť, že každý z nich v ten večer v sebe objavil nový kúsok radosti.
