Do rebier mal cez tričko zarezanú hranu previsu skalnej rokliny, gniavila mu hrudník. Sipel od námahy. Prudký dych mu víril kamienky pri tvári. Ľavá noha mu bezmocne visela v priestore; už dávno vzdal pokusy na niečo stúpiť. Pravou stál na kúsku čohosi pevného, možno úlomok skaly trčiaci zo steny priepasti. Tri body, tri oporné body, prízvukoval mu vždy kamarát - horolezec. Teraz celú váhu jeho tela držalo pár centimetrov štvorcových čoraz nevládnejších končekov prstov.
Tú hlavnú oporu, rodinu, stratil práve na tomto mieste. Chvíľka nepozornosti, detskej zvedavosti, roztopaše, a dcérka sa mu zrútila do priepasti, nad ktorou práve visel. Z jarnej prechádzky sa stalo peklo. Manželka neuniesla stratu jediného dieťaťa, vytúženého, milovaného. Čoskoro mu odišla. Presnejšie odišla jej myseľ, telo ostalo na lôžku ústavu.
Karol cítil, ako na neho fúka vietor z tmy niekde na dne priepasti. „Otec, otec...“ niesol mu posledné slová do uší. Cez bolesť ľutoval svoje rozhodnutie prísť sem po roku uctiť si pamiatku dcéry. Podcenil od rosy klzké kamene na pokraji. Iba raz zle stúpil a už sa videl na dne. Ale ani zachytenie sa na poslednú chvíľu nebolo spasením. Sily ho opúšťali, nevedel sa vytiahnuť von. Rok depresií mu na forme nepridal a slnko mu síce pálilo do očí, ale kamene vysušiť nestihlo. Ruky sa mu šmýkali. Po chvíli bojovania zistil, že je lepšie chvíľu si šetriť sily. Ale nedarilo sa mu. Plakal od zúfalstva.
Oči ho štípali od sĺz a potu. Silno ich prižmúril, aby im uľavil. Keď ich otvoril, uzrel oproti sebe detské chodidlá. Zdvihol hlavu toľko, koľko mu kŕč v chrbte dovolil. Dcérka sa na neho usmievala. Pokľakla si k nemu. Tvár jej žiarila šťastím.
„Otec, otec“, povedala teplým hlasom, „mal by si dávať väčší pozor. Na mňa i na seba“. S očami plnými lásky ho chytila za ubolené ruky a nadvihla ich. Karol vedel, že jeden oporný bod mu určite stačiť nebude.
