Sklamaný v sklamaní
Vyhodili ma bez pardonu
aj z posledného domu,
stala sa zo mňa sivá myš,
márne si hľadám vlastnú chyž.
V nerestiach tohto sveta
zaniká v hmle čo len jedna vďačná veta.
Blíž! Jen k tebe, Bože blíž!
No sotva niekto čuje biednu myš.
Prestal som mať rád zvieranie davu
aj svet postavený na hlavu,
nemám rád nič a asi toľko mám,
bez peňazí, bez súcitu, túlam sa tu sám.
A navôkol miliarda ľudí zasa spí,
oni sú tí rôzni a ja iba zlý.
Hranice moje rýchlo sa úžia,
preto som nikto, pľuť na mňa túžia.
Po vráskach steká dážď
Po vráskach steká dážď
v kabaretnej atmosfére
posledných teplých večerov.
A zmysel stratil zmysel,
rozplýva sa vo vzduchu
dym spálených nádejí
spolu s dymom tabaku.
A život... život je na háku.
Cesta plná výmoľov
zasa je bez konca.
Mozog zbavený fantázie
pomaly sa lúpe
a tento svet mojím svetom
cez myšlienky hlúpe
pridivoko húpe.
Smrť trpí sklerózou
Smrť trpí sklerózou,
inak by som už nenosil
márne výčitky,
realita nemôže takto pokračovať,
duch je mimo mňa.
Smrť trpí sklerózou,
už dávno som ju mal držať za ruku,
ostal som bábkou
nemôžem zdvihnúť hlavu
uzrieť motúzy osudu.
Smrť trpí sklerózou,
lebo pocity dávno zanikli,
uzavreli sa za brány nedobytných hradieb.
A veziem sa bez nich v autobuse
so zlou spoločnosťou.
Neukazujte na mňa prstom!
Smrť trpí sklerózou,
alebo som už v pekle...